V Londýně bude vystavena Súčasná slovenská architektúra

Publisher
Tisková zpráva
21.09.2009 00:25
Súčasná slovenská architektúra 1989-2009 vo fotografiách Ľuba Stacha
Ambasáda Slovenské republiky, 25 Kensington Palace Gardens, Londýn
Výstava bude zahájena 5. října 2009 v 18 hodin a potrvá do konce října.
Kurátor: Marián Zervan



Slovenská architektúra po roku 1989 na Slovensku prechádza zložitým a mnohotvárnym procesom samoobnovovania. Po zániku štátom riadených a financovaných projektových ústavov znovu vznikajú súkromné štúdia, ateliéry a v nich sa znovukonštituuje samostatná tvorivá profesia architekta, ktorý bol často nahradzovaný projektantom. Obnovenie stavovskej pozície na trhu práce, potvrdzované komorou, je jedným zo zdrojov diferenciácie tvorivých postupov a názorov. Druhým je nesporne rôznorodosť architektonického školstva. Do roku 1989 existovali len dve formy architektonického vzdelávania: na technických školách a na umeleckých akadémiách. Obe formy podliehali štátnej politike. Po roku 1989 postupne vzniká viacero architektonických škôl vo veľkých mestách Slovenska:
v Bratislave, Košiciach a čiastočne aj v Nitre s autonómnymi akreditovanými programami a v čele s významnými architektonickými osobnosťami. Tretím činiteľom diferenciácie je otvorenie hraníc a začlenenie Slovenska do európskej a svetovej architektúry. Pred rokom 1989 štátna moc naotkrojovala oficiálny štýl východného bloku s názvom socialistický realizmus, ktorému sa architektom podarilo vzdorovať len v niektorých obdobiach napríklad šesťdesiatych rokoch. Po roku 1989 sa na prvých každoročných výstavách Salónoch architektov objavilo veľké množstvo tvorcov s rozličnými individuálnymi štýlmi, ktoré neboli opodstatnené len návratmi k predvojnovej a medzivojnovej architektúre, alebo silnými osobnosťami na školách, ale vyplývali aj z vlastných skúseností so svetovou architektúrou vo forme stáží, študijných a tvorivých pobytov, ako aj z mnohých návštev slávnych architektonických osobností na Slovensku.  V neposlednom rade sa na  rôznorodosti súčasnej slovenskej architektúry podieľajú aj galérie, výskumné ústavy a architektonické časopisy a publikácie. Od roku 1989 boli publikované nielen malé monografie významnejších tvorcov, ale aj syntetické knihy o slovenskej architektúre 20. storočia. Bolo usporiadaných viacero individuálnych a zhrňujúcich výstav a konferencií a putovných výstav slovenskej architektúry po celej Európe. V rámci nich sa zaznamenali tak autorské ako aj kritické polemiky, pokusy o generačné vystúpenia, prehodnocovanie autorských iniciatív. Napokon je potrebné uviesť aj vstup verejnej diskusie do architektúry, ktorý v rôznej intenzite  určuje jej pohyb. Nie sú to len architektonické súťaže alebo zápasy o veľké projekty medzi štátom, súkromnými vlastníkmi a architektonickou obcou, ale aj vyhodnocovanie vplyvov na životné prostredie a participácia verejnosti, ktoré sa stávajú čoraz samozrejmejšou záležitosťou. Napriek určitému konzervativizmu verejnosti na jednej strane a vizionástvu na strane druhej, nemožno spoločenský a mocenský vplyv na architekúru podceňovať.
Všetky spomínané diferenciačné sily spôsobujú, že súčasná architektonická scéna je značne rôznorodá a ťažko ju možno opísať nejakými nadindividuálnymi štýlovými charakteristikami. Pokusy nachádzať  v súčasnej slovenskej architektúre základné protirečenie medzi "neskorými modernistami", "postmodernistami" alebo "novomodernistami" či medzi "novofunkcionalistami" a "organikmi" nemajú veľkú výpovednú hodnotu o stave slovenskej architektúry v súčasnosti.
Súčasná slovenská architektúra je dnes hodnotovo i generačne bohato rozvrstvená.
Popri anonymnej a komerčnej výstavbe zaznamenávame aj architektonickú rutinu stredného prúdu a architektonický gýč. Mimoriadnych architektonických diel je pomerne málo, hoci cien za architektúru je každoročne udeľovaných až neúmerne veľa.
V súčasnosti tvorí ešte viacero tvorcov tretej generácie slovenských architektov v 20. storočí, medzi ktorých patria mimoriadne osobnosti Ivana Matušíka a Štefana Svetka.  Dnes síce nestavajú veľké stavby súčasnosti, ale ich orientácia na bytové a rodinné domy a bytové komplexy či areály neustále podnecujú. Kľučové projekty po roku 1989 preberá a postupne realizuje štvrtá generácia architektov, spomedzi ktorých je potrebné spomenúť renomovaných tvorcov Jána Bahnu, Martina Kusého ml., Pavla Paňáka, ale aj Branislava Somoru a Fedora Minárika. S ich menami sú spojené veľké výškové stavby administratívne stavby, sakrálne architektúry, ale aj veľké rekonštrukcie.  Časť architektov piatej generácie ešte začínala v ateliéroch s týmito osobnosťami,  ale postupne  sa osamostatňuje. Práve s touto generáciou je spojená najväčšia typologická mnohorakosť a súčasne zhodnocovanie architektonického diania predovšetkými v Holandsku.  Viacerí z nich, narodení okolo roko 1966 mali ambíciu nastoliť generačnú platformu, ale ich iniciatíva sa postupne diseminovala do množstva najrozličnejších zadaní: od rodinných domov, cez polyfukčné a bytové komplexy, pamätníky až k športovým halám a obchodným centrám. Pozoruhodné v tejto súvislosti je, že táto generácia presadzuje väčšie zastúpenie verejných stavieb. Medzi štvrtou a piatou generáciou vynikajú  osobnosti Ľubomíra Závodného a Juraja Polyaka a Juraja Kobana, Martina Kvasnicu a Máriusa Žitňaského a Imra Vaška.   S piatou generáciou sú potom definitívne spojené mená Juraja Šujana, Petra Moravčíka a predovšetkým Borisa Hrbáňa a Andrey Klimkovej.  Etablujúca sa šiesta generácia zažiarila vo viacerých veľkých súťažiach a na kurátorských,  ale aj autorských výstavách. Na jednej strane ju charakterizuje úsilie nadviazať dialóg s veľkými investormi, ktorý niekedy skončí v kompromisných gestách a z druhej strany sa prejavuje malými architektonickými dielami alebo intervenciami v rámci dostávb a prestávb. Tu v rámci obmedzení sa testuje jej tvorivý potenciál. V rámci tejto generačnej polarity vystupujú takí autori ako Kalin Cakov a Emil Makara alebo Benjamín Brádňanský a Vít Halada.
Svet súčasnej slovenskej architektúry to nie je len svet diel, projektov, návrhov, alebo výstav a prezentácií a diskusií, spolkov, škôl a knih. To je aj neopakovateľný a zdefinitívňujúci fotografický záznam tohto sveta.
Návštevníkovi tejto výstavy sa ponúka na jednej strane  "redukovaná" architektonická výstava. Výstava bez modelov, vizualizácii a architektonických výkresov. Výstava prezentujúca nie procesy architektonického myslenia, ale ich výsledky. Zaznamenávajúca nie udalosti,  ale diela. Táto "redukcia" je však súčasne ojedinelým obohatením. Jej divák má možnosť zažiť "záznam" diel súčasnej slovenskej architektúry druhej polovice dvadsiateho storočia a prvého desaťročia nového tisícročia v neopakovateľnom videní a atmosfére popredného fotografa slovenskej architektúry Ľubomíra Stacha. Tento originálny tvorca, ktorý delí svoju fotografickú tvorbu medzi autorskú konceptuálnu fotografiu a fotografovanie architektúry, ponúka ničím nenahraditeľný "úvod" do súčasnej slovenskej architektúry pre každého, kto prejaví autentický záujem.
Marian Zervan
0 comments
add comment