Do not follow this link, or your host will be blocked from this site. This is a spider trap.
PŘIHLÁSIT SE  (trvale)
Uživatel:
Heslo:
Zapomněli jste heslo?
Registrace nového čtenáře
archiweb

HLEDEJ v sekci     
OSLOBODZOVANIE slovenskej architektúry

Slovenské vektory
Text byl publikován v doprovodném katalogu k výstavě DVACET PO DVACETI
Zdá sa (zvnútra), že Slovensko je už štandardnou stredoeurópskou architektonickou krajinou. Má porovnateľné mechanizmy prezentovania svojej architektonickej scény s jeho susedmi. Po štyridsaťročnej dobe "železnej opony" sa presadzuje na Slovensku nová generácia, ktorá študovala až po roku 1989 v nových spoločenských pomeroch.  Sondou do "súčasnej slovenskej architektonickej scény" je aj tento katalóg výstavy 20 českých a 20 slovenských mladých architektonických zoskupení, členovia ktorých sú popri ďalších autoroch novou generáciou novej architektúry nových demokracií starého Československa a bývalého Rakúsko-Uhorska. Česko-slovenské bratstvo malo vždy rôzne prívlastky: starší a mladší brat, racionálnejší a pocitovejší naturel, "Švejk" a "Jánošík"... Táto výstava sú české "psie búdy" a slovenské "vtáčie búdky". Existujú termíny "česká přísnost" a "slovenská uvoľnenosť". Aká je však východisková báza týchto pocitov? Je slovenská scéna iná alebo podobná tej českej, rakúskej, maďarskej, európskej? Je globálne podobná tým ostatným len s iným DNA? Má slovenská architektúra málo "humoru" a česká trochu viac? Je slovenská architektúra "verná" tzv. paralelnej moderne a česká moderne klasickej? Existuje generácia architekta Vladimíra Dedečka a Karla Prágra? Robí tu alebo tam niekto "pokusy"? Je pätnásť rokov po rozdelení spoločnej federácie stále Slovensko naviazané na Čechy? Prečo sa Bratislave dvadsať rokov po otvorení hraníc nepodarilo mentálne spojiť s Viedňou? Na popísanie súčasného stavu mladej slovenskej architektonickej scény treba popri zozbieraní existujúcich aktivít, činností a vytvorenia diagramov sieťovaní, identifikovať samotnú slovenskú architektúru parametrami jej vnímania (zvonku). Metódou "pokusu" interpretácie týchto tém bola konfrontácia pohľadov a chápania stredoeurópskeho priestoru autora tohto textu s česko-rakúsko slovenským expertom na stredoeurópsku kultúru Janom Taborom pred jeho prednáškou na  VŠVU v Bratislave. Vektory modernej slovenskej architektúry sa historicky niekoľkokrát stáčali. Najprv to boli absolventi Budapešti, Prahy a Viedne, ktorí prišli a pôsobili na Slovensku. V období 50. rokov minulého storočia až do roku 1990 už celá architektonická produkcia bola tvorená vlastnou slovenskou scénou naviazanou na medzinárodný kontext, aj keď tvoriaca v sfére "sovietskeho vplyvu". V posledných dvadsiatich rokoch sa rozkmitali autorské zdroje, začali sa vzájomne premiešavať fyzické vzťahy a mobilita. Prichádzali zahraniční investori so svojou architektúrou, časť bratislavských absolventov v neistých dobách 90. rokov odišla do zahraničia, hlavne do Prahy. V prvom desaťročí nového milénia sa situácia radikálne zmenila, dramatický ekonomický rast na Slovensku vytvoril podmienky nielen mladej, zväčša ešte študujúcej generácii, ale prilákal naspäť aj mladých architektov pôsobiacich v zahraničí. Tak ako rakúska alebo česká mladá architektonická scéna sú viazané na urbánne a politické centrá Viedeň a Budapešť, tak aj takmer celá slovenská "nová generácia" je koncentrovaná v Bratislave.

Post-identifikácia
Slovensko je v medzinárodnom kontexte architektonicky stále neznáma krajina. Mladá slovenská architektonická scéna sa len postupne oslobodzuje, seba-obnova je pre slovenskú architektúru permanentný jav. Slovenská architektúra vždy prechádzala zložitým a mnohostranným procesom v celej svojej krátkej histórii, nielen po roku 1990. Slovenský priestor a tým aj jeho identita, kultúra a architektúra sa len pomaly a postupne vymedzovali v malých stredoeurópskych geografických súradniciach miešaného územia, kde vždy boli silné maďarské, nemecké, rakúske, české a židovské vplyvy. Existujú moderné slovenské dejiny, osobnosti a ich diela formujúce modernú slovenskú architektúru až do roku 1948, avšak skutočný rozvoj slovenského priestoru, a tým aj vytváranie architektonickej scény na Slovensku nastával až v druhej polovici 20. storočia. Na rozdiel od okolitých stredoeurópskych susedov  ako Praha, Viedeň, Budapešť, Brno, ktorých moderná architektúra bola formovaná industriálnou revolúciou konca 19. storočia, moderná história Bratislavy, Košíc a celého Slovenska sa viaže až na urbánnu modernizáciu po konci 2. svetovej vojny, kedy sa síce Československo dostalo do komunistického "východného bloku", avšak až vtedy slovenská časť republiky dobiehala oneskorený priemyselný a národnostný proces, tridsať rokov od rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie. Vznikali fabriky, ale aj národné inštitúcie, univerzity, školy architektúry a iné kultúrne ustanovizne. Až v 50. rokoch minulého storočia nastúpila do praxe  prvá generácia bratislavských absolventov novozaložených škôl architektúry  na Slovenskej technickej univerzite a o vyše desaťročie neskôr aj na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, čím sa vytvorila identická generácia, ktorá mala príležitosť veľkých realizácií. Aj napriek politickým obmedzeniam vznikla silná generácia neskorých modernistov, ktorí mali výnimočnú šancu nadviazať na revolučné idey medzivojnových ľavicových architektonických avantgárd. Pretože sa šesťdesiatročné obdobie Slovenska (roky 1948 až 1989/90) prekrýva s obdobím komunistickej totality v Československu, je táto kľúčová etapa slovenskej architektúry ešte stále tabuizovaná, verejnosťou vnímaná ako kontroverzná a stále čaká na serióznu analýzu a reflexiu.

Permanentná seba-obnova
Posledné dvadsaťročné obdobie 1989 až 2009 je paradoxne v niečom podobné predchádzajúcemu štyridsaťročnému obdobiu (1948-1968-1989). V obrátenom garde sa opakuje situácia po roku 1948, nastáva znova nový začiatok. Odmieta sa a kritizuje predchádzajúce obdobie, akoby neexistuje kvalita, na ktorú by sa dalo nadviazať. Prežíva len "post-moderna" a jej lokálny rizom "neo-funkcionalizmus". Vytvárajú sa a reorganizujú nové školy architektúry, generujú sa nové spoločenské štruktúry a po relatívne krátkej dobe turbulencií vzniku nového štátu - Slovenska - nastáva aj investičný a stavebný boom. V porevolučnom období roku 1990, po postupnom rozpustení a zanikaní štátom financovaných projektových ústavov, začali z trosiek týchto podnikov vznikať súkromné architektonické ateliéry, ktoré prevzali  na seba existujúcu sieť investorov, kontaktov, zákaziek a vzťahov. K nim sa pridala aj  nová konkurencia, zahraničné kancelárie, ktoré produkovali projekty pre novovytvorené developerské trhy v nových demokraciách. Avšak na rozdiel od významnejších a exluzívnejších lokalít, kultúr, krajín a metropol, kde boli angažovaní významnejší architekti, v menej dôležitých investičných destináciác, ako bolo a aj stále je Slovensko, stačili štandardné až podpriemerné koncepty, s adekvátne menej dôležitým významom pre nadnárodné korporácie a nižším spoločenským a kultúrnym nárokom. Pomerne ľahký a nekontrolovaný prístup k zákazkam umožnil aj vznik veľkej skupiny projektantov tvorenej stavebnými inžiniermi a nearchitektmi  alebo ešte študujúcimi neskončenými architektmi. Absencia vyššej estetiky aj etiky v spoločnosti vždy bola a je brzdou  rozoznateľnej zmeny. Architektúra na Slovensku sa nikdy nespojila s kultúrnou scénou. S výnimkou významnej avantgardnej Školy umeleckých remesiel založenej v roku 1928, orientovanej svojím programom štúdia podľa vzoru nemeckého Bauhausu, na Slovensku na rozdiel od Viedne, Budapešti alebo Prahy nikdy nevznikali národné štýly, nevytvárali sa manifesty. Komunita architektov nikdy nezrástla s inou umeleckou, výtvarnou alebo literárnou scénou. Architektúra ako disciplína bola na Slovensku vždy vnímaná ako staviteľstvo a remeslo. Existovala tu vždy diferenciácia profesií, architektom bol staviteľ, interiér riešil niekto iný a niekto ďalší pridal umenie. Na tejto koncepcii remesiel (architekt/staviteľ, stolár/interiérista, umelec/sklár...) bola založená začiatkom 60. rokoch aj škola architektúry na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení - exteriér Dušana Kuzmu, interiér Vojtecha Vilhana a sklo v architektúre Václava Cíglera. Hoffmannovskej alebo Loosovskej integrujúcej architektúre sa tu veľmi nedarilo. Slovenská architektúra nemá prechody.

Otváranie konzerv
V novom miléniu slovenská architektúra tak ako aj v minulosti kontinuálne zažíva príznaky otvárania sa globálnym trendom. Je tu zatial slabý náznak vytvárania infraštruktúry, ktorá tu doteraz neexistovala. Permanentne vznikajú iniciačné skupiny architektov, združení, priestorov architektonických aktivít. Slovenská scéna si uvedomuje, že musí ísť do cudziny. Seba-identifikačný proces však bude ešte veľmi dlhý. Z čoho sa dnešná scéna skladá? Tak ako uvádza Marian Zervan k výstave fotografií Ľuba Stacha v Londýne, svet slovenskej architektúry netvoria len dokončené stavby, projekty, návrhy alebo výstavy, prednášky a diskusie, združenia, školy a knihy, ale tiež nenahraditeľný a definitívny fotografický záznam z tohto sveta. Slováci začali byť v tomto zmysle aktívni. Výnimočným fenoménom nielen slovenskej ale celej československej porevolučnej scény je ateliér ksa. slováka Jana Studeného a čecha Davida Kopeckého, ktorých realizácie všeobecne presiahli rozmer strednej Európy.  Slovenské realizácie sa čoraz častejšie publikujú nielen v Čechách, ale aj v medzinárodnom kontexte, veľa sa o nej dozvedáme napríklad z príspevkov Márii Topoľčianskej, absolventke doktorandského štúdia v Barcelone v Ibelingsovom európskom mesačníku A10. Konceptuálne návrhy a progresívne výstavy experimentov typu "Forma sleduje risk" slovensko-českej teoretičky a kritičky architektúry Moniky Mitášovej s legendárnymi aktivistami českej vizuálnej scény manželmi  Ševčíkovcami dopĺňajú reprezentatívne výstavy organizované Spolkom architektov Slovenska a neúnavným "seniormi", propagátormi slovenskej architektonickej scény Jánom Bahnom, Štefanom Šlachtom a už v Prahe pôsobiacim Matúšom Dullom. Slovensko sa už niekoľko krát samostatne predstavilo na Benátskom bienále architektúry. Bratislavu začali navštevovať architektonické hviezdy ako Peter Cook, Wolf Prix alebo Greg Lynn so svojimi prednáškami, bolo k videniu zopár dobrých architektonických výstav českej, slovinskej, rakúskej a švajčiarskej  architektúry, ale aj renomovaných ateliérov ako NL. Architects, Foreign Office Architects, BIG alebo ešte v 90. Studio Libeskind. Vznikajú školské ateliéry, ktoré zavádzajú západný systém kritík. V zahraničí sa vydávajú publikácie, reflektujúce súčasnú alebo "objavovanú" architektúru Slovenska. Pozitívny rozruch vyvolala kultová knižka Eastmodern rakúskych autorov Hertha Hurnaus, Benjamin Konrad a Maik Novotny.  Slováci boli aj pri zrode živého európskeho projektu Wonderland, stali sa súčasťou aktivít Stredoeurópskeho centra architektúry v Prahe. V Bratislave a Žiline sa organizuje celosvetový formát Pecha-Kucha Night. Projekt "mestské zásahy" Matúša Valla a Olivera Sadovského inicioval novú formu architektonického aktivizmu. V medzinárodnom kontexte je dobre známe meno propagátorky slovenskej architektúry Henriety Moravčíkovej, ktorá spolu s Monikou Mitášovou a Máriou Topolčanskou sú tiež porevolučnou generáciou.  Pre slovenskú architektúru je dôležité vytváranie zdrojovej platformy ľudí, ktorí študujú na rozoznateľných školách architektúry ako viedenská Angewandte, Barcelona, americké Ivy League Princeton, UCLA, Cornell, Columbia... a sami na niektorých z týchto mienkotvorných inštitúciách začínajú pôsobiť. Slovenskí architekti-nomádi Dana Čupková Myers a Peter Stec sú medzi inými novou generáciou pohybujúcou sa naprieč celým spektrom ateliérov, inštitúcií, kancelárií, osobností prezentujúcich súčasnú medzinárodnú architektonickú scénu. Slováci spolupracujú s Petrom Eisenmanom, Remom Koolhasom, Herzogom a de Meuronom, Wolfom Prixom a mnohými daľšími. Okrem zoskupení prezentovaných výberom na tejto výstave existuje aj ďalšia generačná platforma architektov, pracujúcich inak a inde. Igor Marko v Londýne, Karol Stassel v Bratislave, Michal Šištík v Dubai. Zoznamy sa už dajú up-datovať každú chvíľu. A to je dobré, ale aj zradné. Takto to vidieť naivne (zvnútra).

Imro Vaško
laboratórium architektúry VŠVU
IVA - inštitút vizionárskej architektúry
Bratislava SK
Autor: Imro Vaško, 15.04.10 00:10
Návštěvnost: 11031 čtenářů
Sdílet: 
Poslat odkaz na tuto stránku e-mailem
Vaše jméno Vaše emailová adresa
Váš vzkaz
Na tyto adresy (oddělte čárkou)   
Komentáře
Předmět Autor Datum
sk architecture koktabel 18.04.10 14:20
show all comments add comment
Burza práce
Aktuálně
Kalendář akcí
arrow
Prosinec 2017
arrow
Denní zprávy
e-SHOP
BLOG - poslední články
Poslední komentáře
BLOG - poslední komentáře
TOPlist © archiweb.cz 1997-2017
Všechny materiály zveřejněné na těchto www stránkách podléhají autorskému zákonu (č.121/2000 Sb.). Publikování nebo šíření obsahu je bez písemného souhlasu provozovatele zakázáno.
archiweb.cz využívá agenturní zpravodajství ČTK, která si vyhrazuje veškerá práva. Publikování nebo další šíření obsahu ze zdrojů ČTK je výslovně zakázáno bez předchozího písemného souhlasu ČTK.