Do not follow this link, or your host will be blocked from this site. This is a spider trap.
PŘIHLÁSIT SE  (trvale)
Uživatel:
Heslo:
Zapomněli jste heslo?
Registrace nového čtenáře
archiweb

HLEDEJ v sekci     

Peter Stec: „Cítim sa teraz ako Newyorker, a popri tom ešte ako Európan.“

Mladí architekti po skončení školy často získavajú skúsenosti mimo krajiny pôvodu. Ani na Slovensku tomu nie je inak. Peter Stec (www.peterstec.net) je však špeciálny prípad. So štúdiom architektúry síce začal v Bratislave na FA STU, no hneď ho zlákala prax a štúdium v zahraničí.
Na svojom c.v. má školy ako Die Angewandte (Viedeň) a Princeton (USA), a spoluprácu s osobnosťami ako Greg Lynn, Zaha Hadid, Wolf Prix, Peter Eisenman a ďalší. Peter Eisenman ho hneď po prezentácii diplomu na Princetone pozval do svojho ateliéru. Rozhodne nie je pohodlný človek a s ničím nie je úplne spokojný. Táto vlastnosť mu nedovolí zastaviť na ceste medzi Viedňou, New Yorkom, Bazilejom či Londýnom. Možno to celé začalo niekde v detstve, keď prvé školské roky trávil v Alžírsku. Nám sa ho podarilo odchytiť krátko po prílete na Európsky kontinent počas párdňového prestoja v Bratislave. Zhovárali sme sa o školách, mestách a teóriách.



Aké boli tvoje prvé kroky vo Viedni?
Z bratislavskej techniky som v ´97 prestúpil na TU Wien. Tam som robil projekty u Antona Schweighofera a Karla Chu. O Karlovi som dovtedy nepočul, no hneď mi došlo aké blízke mi to môže byť. Už vtedy skúmal navrhovanie cez algoritmy, čo ma vždy fascinovalo.

Ale po roku ťa to na TU Wien prestalo baviť?
Ja som mal šťastie, na TU sa mi profesori dosť venovali. No inak je to veľká škola a nie je ľahké tam získať pozornosť. U Karla som robil v skupine s jednou Prixovou žiačkou čo mala TU len ako bonus, a tá mi Angewandte ukázala. Začal som sa o tú školu zaujímať, zistil som, že je osobnejšia, potom som prestúpil. Prijímačky robia v októbri a keď ťa príjmu, tak ďalší týždeň začínaš.

Ty si na Angewandte vystriedal vlastne všetky ateliéry?
Áno, aj keď to nebolo pravidlo. Skôr trebalo prejsť celou päťročnou kúrou v jednom. Možno bolo pre mňa určitou nevýhodou, že som sa neponoril do špecifických problémov a vízie v jednotlivých triedach až tak do hĺbky, ale tak mi to vyhovovalo. Nechcem byť príliš prísnym nasledovníkom. Mnohí mi potom hovorili, že by to boli tiež radi skúsili - lenže na to sa bolo vtedy treba nechať "vyliať" a potom ísť znova na prijímačky. Zažil som prijímačky k Prixovi, aj ku Zahe a potom ku Gregovi, a nie každý má na to náladu. Aspoň v tej dobe sa nedalo ľahko prejsť priamo z jedného ateliéru do druhého.

Na diplomovku u Lynna si si vybral bratislavské podhradie. Riešil si ten projekt aj cez programovanie a kódovanie?
Vtedy som sa už snažil nejako zakódovať priestor, aby sa s ním dalo operovať. Konceptuálne som mal na to podhradie 3 ideálne zástavby, zapísané kompatibilne tak aby sa ich forma dala mixovať: priestorovú - obchody a kancelárie, plošnú - park, a lineárnu - doprava. Výsledkom bolo optimum medzi ideálnymi stavmi čo spĺňalo rôzne kritériá v jednom objekte dosť komplexnej geometrie. No nebol na to nejaký počítačový skript, ale ručne animované priestorové keyframy (kľúčové snímky).

Mal si možnosť porovnať pedagogický prístup Grega Lynna a neskôr na Princetone aj jeho učiteľa Petra Eisenmana. Aký je rozdiel v ich metodike?
Ja som ku Gregovi prišiel na diplom priamo, čiže som neprešiel celým jeho programom. A bol som teda výrazne odkázaný aj na moju metodiku. No hneď na začiatku sme mapovali a modelovali zemiak a toho súčasťou bolo aj navrhnutie potrebných prístrojov. Z toho sme mali rýchlo všetci získať základy na ktorých staval - komplexná geometria plôch a kritické použitie technológií. U Petra Eisenmana nehrala ani geometria ani technológie až takú rolu, tam bol veľký dôraz na zápis celého procesu a projektu po krokoch, aj keď najnovšie tie kroky mali po sebe zanechávať mätúce stopy. Dôležité bolo posunúť tie postupy ďalej na základe vybraných teoretických textov.

Ako vnímaš Viedeň po skúsenosti z New Yorku? Dá sa Viedeň považovať za kultúrne centrum strednej Európy?
Európa má výhodu že má veľa centier, v Amerike sa väčšina diania odohráva na pobrežiach. A tak aj v strednej Európe je ešte aj Berlín, no je tu aj dosť menších miest, ktoré sú malé a dravé. No ja som až na jeden rok nikdy nebol plne vo Viedni. Už v tedy bolo pre mňa realitou dvojmesto Viedeň-Bratislava: večer som bol v Bratislave a ráno vo Viedni. A tak by som si to vedel predstaviť aj do budúcna. Viedeň je dobre napojená na rôzne prúdy, a zase Bratislava je drzá a nemá tradíciu. Z každého si v tom druhom meste do hodiny. Je to možno trochu ako Amsterdam a Rotterdam. Mal som pocit že Viedeň bola nadšená (v určitých kruhoch) z toho, že prestala byť ohraničená. Kedysi to bolo jedno z jasných európskych centier kultúry, potom so železnou oponou upadla výmena s východom a stratila sa určitá rôznorodosť. Keď som tam študoval, mal som pocit, že potenciálne veľa energie príde z napojenia naspäť, z toho že Viedeň sa z hraničnej zóny dostáva do stredu, podobne ako Bratislava. Čím je mesto väčšie a prepojenejšie s okolím, tým špecializovanejšie a rozmanitejšie môže byť. Vo Viedni je veľký záujem o kultúru a je silná aj jej podpora, najmä zo strany štátu - na rozdiel od veľmi výraznej súkromnej podpory v New Yorku. No má dva milióny obyvateľov, a New York osem.

Nie je Viedeň tak trochu konzervatívna?
Záleží na tom, voči čomu. Možno voči Londýnu, ale určite nie voči Slovensku alebo voči americkej periférii. Možno je zameraná na "vyššiu" kultúru a možno jej miestami chýba trashová. V Rakúsku majú aj svoje politické videnie toho, akú kultúru chcú prezentovať - prečo sa nakoniec nepostavil Guggenheim tam, ale v Bilbau? Myslím si, že čím otvorenejšia bude teraz Viedeň s príchodom nových ľudí a susedov, tým drsnejšie a agresívnejšie budú aj nové viedenské kancelárie.

Po Coop Himmelb(l)au si robil u Asymptote v NY. Už vtedy na teba NY zapôsobil?
Jasne, NYC mám z miest najradšej! Z tadiaľ sa ťažko odchádza. Vtedy ľahšie, lebo som nemal peniaze. Teraz zase boli iné dôvody… Je to aj veľmi európske mesto - kultúrou aj hustotou, také rozhranie voči Amerike. Z každého mesta sa dajú možnosti jeho obyvateľov odčítať. A pre mňa v New Yorku už vtedy najzreteľnejší bol obraz osobnej slobody, no aj určitej ohľaduplnosti a optimizmu.

Po ukončení Angewandte si strávil taký "prípravný" rok v Bratislave. Nastúpil si ako doktorand na VŠVU, potom si získal Fulbrighta. Čo naše školstvo?
Podľa mňa VŠVU má budúcnosť. Imro Vaško robí dobrú prácu pri vedení katedry, keď sa tam snaží preniesť niektoré modely práce zo západných univerzít. Najdôležitejším z nich je kritické hodnotenie prác, zaráža ma aký je pri ňom rozdiel v úrovni diskusie medzi našimi školami a západom. To výrazne pramení z okliešťovania slobodnej diskusie v minulosti, a nedostatku výmeny názorov špeciálne v humanitách. Na VŠVU sa podarilo v poslednej dobe pozvať na prednášky aj do komisií pri prezentácii projektov zaujímavých hostí zo zahraničia. Myslím si, že až porovnaním sa so svetom možno povedať ktoré z našich nápadov sú skutočne inovatívne, a hľadanie takých treba silnejšie podporiť. Nielen že sa u nás totiž vo všeobecnosti nedostatočne podporuje originálny výskum, ale podiel špeciálne výskumu mimo vedy a techniky nieje docenený.

Neplánuješ ešte niekedy v budúcnosti učiť?
Myslím si, že sa tomu nedá vyhnúť. Lebo pre inovatívnu prax treba robiť výskum. No ten sa nedá celý robiť len v kancelárii, lebo pri bežne akceptovaných termínoch nie je čas na vytvorenie teoretického základu. Na to je univerzita, hoci u nás táto jej zložka popri príprave študentov chýba. Vo vede niekedy existujú miesta na čistý výskum ale v architektúre sa prelína s učením. A tak sa začnem po niečom obzerať.

Popri práci na Akadémii si robil aj pár súťaží. Ako ich spätne hodnotíš?
V súťažiach sa dá predstaviť konkrétny názor k mestu, chceli sme skúsiť nejaké nové nápady. Bolo dôležité zistiť ako sa vieme zorganizovať, no na úspech, najmä ďalej v Európe, treba vybudovať silné zázemie. Zdá sa, že popri kontaktoch v Bratislave bude treba k vývoju a výmene ďalších nápadov ešte spojenie s iným mestom. A čo sa týka skúseností s tým ako sú na Slovensku súťaže organizované, tak dúfam že postupne stúpne ambicióznosť oceňovaných riešení a niektoré súťaže budú zaujímavé aj pre dobré zahraničné ateliéry, ako teraz pri súťaži na Národnú knižnicu v Prahe. Tam mal vypisovateľ záujem o originálny projekt a postaral sa o širokú účasť a dobrú porotu. Som presvedčený, že ďalej porastie takýto záujem o premyslené, odvážne stavby ako protiváha projektov na krátkodobejší zisk. Je škoda formálnych súťaží, ktoré nevyužijú možnosť prilákania a výberu neobyčajných nápadov.

Bol pre teba šok ten stavebný boom, keď si sa po 2 rokoch vrátil do Bratislavy?
Videl som len niektoré stavby. Zatiaľ som však toho nestihol veľa pozrieť. Napríklad veža hneď vedľa pylónu mostu SNP asi nemusela byť, kontrast mosta voči parku by bolo treba zachovať. Ale inak voči mrakodrapom nemám nič, iba by bolo potrebné vytvoriť pre ne viac zón pretože sa nedá očakávať že sa určí poloha a výška každého z nich. Myslím si ale, že Bratislava ide hlboko pod cenu tým, že predáva obrovské úseky mesta veľkým investorom, hoci by sa tie pozemky mohli rozčleniť viacerým ľuďom, ktorí by boli schopní tie pozemky kreatívnejšie rozvinúť a docieliť rôznorodosť. Centrálny masterplan má spravidla pomerne riedku hustotu nápadov, aj keď by bol prevedený dobre. V úspešných súčasných štvrtiach vo svete, ale aj napríklad v stredovekých mestách, možno sledovať zlomy medzi jednotlivými záujmami a logikami ktoré v konečnom dôsledku obohatia štvrť podporou komplexnejších prepojení. Rád ale vidím Bratislavu sa rozvíjať, aj keď by možno bolo vhodné naimportovať ďalšie 2 milióny ľudí, aby získala na význame. Prípadne by sa mohla prepojiť s Viedňou.

Ďalšiu školu si si vybral Princeton v USA. Je to súkromná škola, ako si to zvládal?
Princeton sa hrdí tým, že príjme a podporí aj takých, ktorí by za iných okolností na štúdium nemali. Ja som dostal na môj pobyt a výskum v Amerike Fulbrightovo štipendium, no niečo mi doplatila univerzita. Tým, že som už mal profesionálny diplom z architektúry, robil som postgraduál len rok a pol. S americkým BA trvá master dva až tri roky.

Rozpočet školy je vyše miliardy dolárov ročne. Je teda aj kvalitne vybavená službami?
Áno, Princeton sa veľmi stará o spokojnosť svojich študentov. Knižnice sú otvorené do polnoci, škola nonstop. My architekti sme mali plne vybavenú dielňu aj s 3D frézou či laserovými rezačmi, tlačiarňami a podobne. Sú tam telocvične s bazénmi, kurty a živé spoločenské akcie ktoré škola silne podporuje. No najohromujúcejšia je úroveň profesorov a ich výuky.

Chodil si často do NY?
Áno, vzdialenosť je ako medzi Bratislavou a Viedňou. No čo sa týka diania v NY, nie je naň čas keď ide do tuhého v škole, a do tuhého ide tak zhruba dve tretiny semestra. Ale vždy keď som našiel voľný víkend, išiel som.

Na Princetone si študoval u Eisenmana?
Mal som tam dva ateliéry: Eisenmana a Jesse Reisera. V treťom som robil vlastne už thesis kde som si sám pripravil tému, ale mal som aj oponenta - Guy Nordenson je statik a tak som získal ďalší pohľad. Peter Eisenman bol medzi pozvanými kritikmi na konečnej obhajobe. Keďže sa mu moja práca, ktorej časti som vyvinul aj v jeho ateliéri, pozdávala, ponúkol mi možnosť ďalej s ním spolupracovať, tentokrát priamo u neho v kancelárii.

Ako sa prejavuje Eisenmanova posadnutosť diagramom v praxi?
V Eisenmanovom kritickom projekte je proces, ktorý sa vrství a z ktorého vychádza diagram. Ten sa samozrejme dlhšiu dobu čistí aby sa mohol z neho vyvodiť zbytok stavby. Ale nemyslím si, že ten proces je príliš prísne zadefinovaný . Práve to sa mi na ňom páči, že tomu venuje čas, ako keby presunul komplexitu vrstvenia reality do komplexity vytvárania projektu. U Eisenmana sú ale významnou súčasťou tohoto vrstvenia aj dejiny a pamäť. Palladio aj s modernistami ako Le Corbusier sa u neho stále vyskytujú. Z toho čo učil na Princetone sme získali prehľad o kanonických stavbách 20. storočia. Na Yale robí renesančnú architektúru. Byť kritickým u neho znamená aj že sa snaží zachytiť nejaký formálny princíp z dejín a potom ho obmieňať. V mojom ponímaní to už možno smeruje aj k nejakému zápisu, kde by sa dal nájsť kód. Uvidíme, kam to pôjde ďalej.

Nepramení tá americká posadnutosť históriou z nedostatku historických vrstiev, ktoré sú v Európe samozrejmosťou?
Počul som podobný názor aj od mojich amerických kolegov. No posadnutosť novými teóriami architektúry, tak ako zodpovedali dobe, bola kedysi ešte silnejšia v Európe. Posadnutosť históriou a novými teóriami do Ameriky zväčša privážali buď Američania čo pracovali alebo študovali v Európe, alebo európski emigranti v druhej svetovej vojne a neskôr, až kým na seba nestiahli ťažisko diskusie Americké univerzity a inštitúcie ako newyorský Institute of Urban Studies. Možno naopak niekedy v Európe spôsobuje tradícia, spolu s často nedostatočne výkonnými univerzitami, stagnáciu historického a teoretického chápania architektúry.

Vráťme sa ku Karlovi Chu, odkedy ťa fascinujú výpočtové systémy?
Keď som začal študovať vo Viedni, ešte som o ňom nič nevedel, len som zbadal nástenku jeho seminára a hneď som sa na to dal. Zaujímala ma abstrakcia a možnosti výpočtových systémov pri vzniku formy a architektúry. No aj keď sa tiež teraz stále snažím formalizovať určité postupy ktoré odkazujú na seba v uzavretom systéme, je to v určitom protiklade ku komplexite čo pramení z nekonečných vstupov reality. Tak povedzme ohyb nosníku by mohol mať vplyv na jeho tvar, ktorý by bol hrubší v strede ak je voľne uložený. To by sa dalo považovať za nejaký diagram gravitačných síl. Ale povedzme Mies Van der Rohe ho vedome abstrahoval, a aj vo vzťahu k výrobe ho navrhol rovný, napríklad na Crown Hall. A tak hoci si myslím že nebude možné obísť vytváranie výpočtových systémov, iná otázka je do akej miery majú vyhodnocovať komplexné vstupy z reality, a aký je pomer ich vnútorných vzťahov, odkazujúcich samé na seba - jeden z významov abstrakcie.

Peter Eisenman je považovaný za jedného z otcov post-antropocentrickej architektúry, ktorá zase úzko súvisí s kódovaním, zápisom, s dynamickými procesmi.
Je to podľa mňa fascinujúce, vytvoriť nejaký abstraktný sled krokov a môžeš už len vyberať z výsledkov, necháš tomu taký odstup, ktorý ti umožní získať viac nepredvídateľností. Samozrejme v realite to funguje tak, že tá selekcia je dosť drsná a stále sa vraciaš k začiatku, aby sa to zase "prešejkovalo". Je to dosť ťažké naštartovať tak, aby z toho bol nakoniec dom.

Nemyslíš, že keď niekto uverí takémuto prístupu, je úplne jedno čí to aplikuje v architektúre, alebo napríklad v soche?
Myslím, že sa dá nájsť podobný prístup aj v iných oblastiach ak robia s nejakou formou. Eisenman je špeciálne hrdý na to, ako urobil forme dobre tým, že ju zneistil a potrel. Takou možnosťou úletov do arbitrárnych výsledkov. Výsledky môžu byť takisto formálne neopísateľné ak ideš ako MVRDV cez datascapes, alebo ak ideš ako u Eisenmana cez abstraktné kroky, ktoré s funkčným využitím nemajú nič spoločné. Tam je taká jemná hranica medzi náhodnosťou a poriadkom, ktorého jednotlivé úrovne náhodnosť akoby imitovali. Rovnako v Koolhaasovej La Villette vrstvením viacnásobných mriežok v konečnom výsledku už nevieš, čo máš. Ide o pásy rôznych funkcií, horizontálny mrakodrap. Cez to máš ešte napríklad mriežku hotdogární. Určitá plocha, cez ňu určitá mriežka, ktorá má určitý rytmus, mriežka pieskovísk a podobne. Keď tie mriežky mnohonásobne vrstvíš, konečný výsledok nie si schopný popísať. Tam je Eisenmanov záujem. Buď vytvoríš viaceré systémy, ktoré prekladáš cez seba, alebo tvoríš nejaké pravidlá cez ktoré pôsobíš na formu, no výsledok v oboch prípadoch už nemožno spätne odsledovať. V stanici, ktorú teraz robí Peter pre Pompeje, extrahuje a vrství rôzne mriežky z mesta - rímske mesto verzus grécke mesto. Tým, že sa to deje len na ploche určitého fragmentu, sa ti postupne strácajú stopy. Oproti jeho čerstvej knihe Tracing Eisenman, ktorá sa jeho architektúru snaží vystopovať, sa teraz snaží zanechať nerozlúštiteľné stopy. Sám dával ako príklad film od Michaela Haneke Code Unknown, kde sú iným spôsobom ukázané nerozlúštiteľné stopy s tušením nejakej logiky, ktorá sa zdá byť dešifrovateľná, ale v konečnom dôsledku nie je.

Reaguje na takéto postupy a procesy tvoja diplomovka? Asociovala nám Eisenmanovu výstavu v MAKu, avšak s posunom do vertikálnej roviny.
Jedným z precedensov bol pre mňa jeho pamätník v Berlíne, no je pravda že tá výstava v MAKu ďalej posúva mriežku pamätníka do polohy, kde jednotlivé elementy už obsahujú vnútorný priestor. No k téme artikulácie priestorov vloženými elementmi som sa dostal aj analýzou hypostylových priestorov. Na príklade takýchto priestorov - stĺpových hál staroveku - som rozvíjal možnosť dielčieho členenia priestoru, odlišného od tvrdého ohraničenia stenami.

Téma rozmazávania hraníc?
Áno, snažil som sa pozrieť na grécku tradíciu architektúry stĺpov, ktorú Wittkower stavia voči rímskej architektúre stien. Prechodom cez rady stĺpov sa kvalita priestoru mení postupne, kdežto prechodom cez stenu sa zmení okamžite. Samozrejme existujú aj súčasnejšie precedensy - Toyo Ito v Sendai má stĺpy spájajúce sa do superstĺpov, ktoré majú vnútorný priestor. Agadir od OMA je artikulovaný rôznymi mierkami stĺpov, od hrubých dutých stĺpov v niektorých bodoch, cez rady nosných stĺpov až po plochy tenkých visiacich stĺpikov čo slúžia ako clona, podobné lesu. Corbusierov La Tourette zase postupne mení hustotu nosnej konštrukcie medzi podlažiami tak aby súvisela s konceptom odľahčenia kláštora smerom nadol.

A ďalšie témy?
Jednou bolo vytvorenie "enginu". To je bežne program, ktorý spracúva vstupy napríklad v hrách. "Engine" sa dá predať a použiť na úplne inú hru s novým prostredím a postavami. Tak aj v mojom projekte som chcel vopred zadefinovať nejaké väzby a abstraktný nápad, ktorý sa potom dá použiť automaticky na rôzne miesta a na rôzne funkčné využitia namiesto toho, aby bol celý na mieru vymyslený. Toto zadefinovanie je umožnené novou formou kódovaného zápisu. Čím je presnejší, tým komplexnejšie výsledky sa dajú docieliť zmenou premenných ako umiestnenie či využitie projektu. Inou témou zase bola práca s rozpínaním a zmršťovaním základnej mriežky. Jej rozpony sa menili pomocou algoritmu tak, že vytvárali rôzne zóny od vysokých tubusov a hustých intímnych priestorov po otvorené verejné haly a priestranstvá. Jedným z dôsledkov tejto geometrie bola negácia stavby ako objektu a fragmentácia na prepojené elementy.

Ako vznikol v tej tvojej práci pôdorys, prvotné rozloženie funkcií od administratívy po výstavné priestory?
Okolie hralo určitú rolu ako jeden typ vstupov, veľké spojité priestory na severe vlastne rozširujú existujúcu výstavnú halu, na juhu zase plynule prechádza projekt do nesúdržnej priemyselnej zástavby. Program bol ďalšou z premenných, vyjadrený ako percentuálny podiel hotelu, parkovania, obchodov, výstavných sál a podobne. Tieto podiely sa prepojili s ich ideálnymi priestormi vyjadrenými ako rozpony, výšky a iné kritériá základných elementov a zmiešali sa tak, aby boli v akomsi súvislom oblaku plynulo premenlivých hustôt.

Niečo ako samo-organizujúce sa mapy?
Základom bol jednoduchší automat podobný tým z Wolframovho New Kind of Science, bol menej optimalizovaný. Mohli tam byť viaceré nespojité oblasti s rovnakou kvalitou. Okrem toho organizácia oblaku hustôt bola len jednou časťou celého enginu, na ktorý vplývali rôzne typy vstupov. Inak zrozumiteľne by to celé malo tento rok byť vystavené v Bratislave.

Po úspešnej diplomovke si teda išiel k Eisenmanovi do ateliéru. Aká je štruktúra jeho ateliéru? Pustili ťa k navrhovaniu? Na čom si spolupracoval?
Popri už spomínanom zanechávaní nedešifrovateľných stôp Petra zaujímali aj otázky centrifugálneho a centripetálneho pohybu: zatiaľ čo v Modernizme bola kompozícia pohybu centrifugálna, kde sa hustota zvyšovala smerom k okraju pôdorysu, on mal záujem o "vortex", o opačne orientovanú, centripetálnu kompozíciu. Okrem toho mal záujem o rozpracovanie možnosti fragmentov ako celku. Práve tieto dve témy súviseli s niektorými aspektami mojej práce z Princetonu ktoré ho zaujali. Môj prvý projekt ktorý som u neho robil, škola a múzeum módy v Miláne, využíva tento centripetálny druh pohybu, odráža sa na zhusťovaní stĺpov a vrásnení obalu. Súťaž do Kazachstanu kde tím viedla moja kolegyňa zase skúmal možnosti viacerých stavieb ako jednej skupiny. Boli sme tam dvaja dizajnéri, zodpovedný každý za niektorý z projektov. Návrhy sa veľmi často s celým tímom prezentujú Petrovi, najprv ako diagramy, potom v modeloch, no veľký dôraz na konci kladie na výkresy a prezentáciu. Veľmi presne dokáže určiť smer návrhu alebo odhaliť problém napríklad v logike plánu.

Minulý rok si pracoval a žil v New Yorku. Ako intenzívne si sa zúčastňoval na architektonickom a spoločenskom živote? Ako sa dá vyžiť s výplatou od Eisenmana?
Každý mesiac-dva som sa sťahoval, kým som našiel dlhodobejší podnájom čo stál za to. No to bol najlepší koncept ako spoznať rôzne štvrte, od Harlemu cez Brooklyn alebo Jersey City až k mojej poslednej zastávke pri Prírodovednom múzeu na Osemdesiatej ulici. Na Manhattane sa každý deň niečo deje, no najlepšie bolo mať doma hostí pretože tí všetko zistili a mne ostávalo sa len pripojiť.

Nedávno si sa vrátil, práve si na ceste do Prahy. Aké máš plány?
Priniesol som si veľa kníh tak by som teraz rád čo najviac z toho prešiel. Dobrá škola poskytne dobrý prehľad no detaily treba doplniť, takže chcem rozbaliť pár názorov. A popri tom získať ďalšiu prax, a po večeroch vyvíjať nové nápady. U Eisenmana sme robili ideové návrhy no realizované boli väčšinou lokálnymi architektmi, teraz by som ale rád získal pár skúseností aj z tejto oblasti. Petra tiež zaujíma kde to bude, v tomto dokáže "svojmu týmu" dosť pomôcť, je v tom veľmi milý. Teraz zdá sa budem chvíľu pre zmenu existovať medzi Bazilejom, Prahou a Bratislavou.

Čo s tvojim "bojovým umením" na Slovensku?
Ak bude priama zákazka, tak sa poteším. Budem chodiť na party a zisťovať kto má záujem o čo... Ale v  skutočnosti to znamená zase súťažiť, no snáď teraz medzinárodne.

Ako kozmopolitný človek, kde si vieš predstaviť svoje pôsobenie?
Stále rozmýšľam, kde mám byť. Miesto je veľmi dôležité, no ešte viac kedy a ako sa tam vybaliť. No viem si predstaviť pendlovať neskôr medzi New Yorkom alebo Londýnom a strednou Európou, tak ako som si predtým zvykol na cestu Viedeň Bratislava. Mňa zaujíma viacvrstvová identita. Cítim sa teraz ako Newyorker a popri tom ešte ako Európan, čo sa prelína s väzbou k Bratislave, ale aj ku Stredomoriu.

Ďakujeme za rozhovor.
Aj ja ďakujem.

Autor: Barbara Zavarská a Aleš Šedivec , 28.03.07 22:40
Návštěvnost: 12803 čtenářů
Sdílet: 
Poslat odkaz na tuto stránku e-mailem
Vaše jméno Vaše emailová adresa
Váš vzkaz
Na tyto adresy (oddělte čárkou)   
Komentáře
Předmět Autor Datum
komentar ..od misa miso -dubajec 31.03.07 09:59
show all comments add comment
Burza práce
Aktuálně
Kalendář akcí
arrow
Říjen 2017
arrow
Denní zprávy
e-SHOP
BLOG - poslední články
Poslední komentáře
BLOG - poslední komentáře
TOPlist © archiweb.cz 1997-2017
Všechny materiály zveřejněné na těchto www stránkách podléhají autorskému zákonu (č.121/2000 Sb.). Publikování nebo šíření obsahu je bez písemného souhlasu provozovatele zakázáno.
archiweb.cz využívá agenturní zpravodajství ČTK, která si vyhrazuje veškerá práva. Publikování nebo další šíření obsahu ze zdrojů ČTK je výslovně zakázáno bez předchozího písemného souhlasu ČTK.