Prezídium Spolku architektov Slovenska rozhodlo o udelení Ceny Emila Belluša za rok 2005. Cenu udeľuje SAS každoročne za celoživotné dielo v oblasti architektúry. Tohtoročným laureátom sa stal Marián Marcinka. Tvorba tohtoročého laureáta Ceny Emila Belluša sa koncentruje hlavne na oblasť školských stavieb, stavieb pre vedu a výskum a na kultúrne stavby vrátane rekonštrukcie a obnovy pamiatkových budov. Architekt Marián Marcinka je absolventom Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave. Študoval v období, keď na fakulte pôsobili také osobnosti ako Vladimír Karfík, Emil Belluš, Jan E. Koula, Emanuel Hruška, Alfréd Piffl ale aj ďalšie významné osobnosti slovenskej architektúry. Profesionálna kariéra architekta Mariána Marcinku sa rozbiehala v Štátnom projektovom ústave pre výstavbu miest a dedín (Stavoprojekt) v Bratislave. Tu pracoval v ateliéri pre projektovanie školských stavieb. Z tohto obdobia pochádzajú realizované projekty viacerých škôl (Harichovce, Bošáca, Jur nad Hronom, Holice, Súľov). Najznámejším dielom tohto obdobia je základná škola v Bratislave - Prievoze (1957 - 1961). Vznikla v atmosfére presadzovania inovatívnych prístupov v architektúre ale aj ako dôsledok nových tendencií v pedagogike. Dnes ju vnímame ako reprezentatívne dieloslovenskej architektúry šesťdesiatych rokov minulého storoča. Skúsenosti nadobudnuté pri navrhovaní a projektovaní školských stavieb zúročl architekt Marcinka pri zakladaní Ústavu pre vývoj a projektovanie školských a kultúrnych stavieb, v ktorom pôsobil aj ako jeho riaditeľ. V tomto ústave spracoval koncepciu pre projektovanie vysokoškolských domovov a vysokých škôl v Československu. K najvýznamnejším dielam patrí Študentský domov Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline (s Brtkom, Dukátom, Gáboríkom a Polákovou), realizovaný v rokoch 1965 - 1970. Na základe víťazstva v súťaži (1967) vypracoval urbanistické riešenie rekonštrukcie a dostavby areálu Slovenskej akadémie vied v Bratislave na Patrónke. Od roku 1968 pracoval v Združení projektových ateliérov pri Zväze slovenských architektov, ktoré sa neskôr zmenilo na Projektovú organizáciu spoločnských stavieb a v roku 1973 na Štátny projektový a typizačý ústav v Bratislave. Ďalej pokračval na úlohách dostavby a rekonštrukcie areálu SAV. Je autorom budovy Ústredia správy areálu SAV (Ústav experimentálnej chirurgie), Virologického ústavu ČSAV, a ďalších budov v areáli; štúdie Fyzikálneho ústavu, Ústavu biológie krajiny, Botanického ústavu, Ústavu mechaniky strojov sa nerealizovali, rovnako ako návrh Ústavu spoločnských vied SAV na Dunajskej ulici v Bratislave, a to z nedostatku finančých prostriedkov. Do obdobia sedemdesiatych a začatku osemdesiatych rokov patria realizácie Štátneho drevárskeho výskumného ústavu (1971 - 1980; so Žbirkom), Výskumného ústavu papiera a celulózy (1972 - 1982; s Rutským a Majerským), budova Centrálneho výpočového strediska a Ústavu technickej kybernetiky SAV (1976 až 1982), všetky v Bratislave - Patrónke. Počas pôsobenia v Projektovom ústave kultúry v Bratislave realizoval Kultúrno-spoločnské stredisko pre Vysoké Tatry v Starom Smokovci (1983; s Gallom, Polakovičvou a Kančvom), spracoval rad návrhov a štúdií iných kultúrnych zariadení (štúdia Domu kultúry v Poprade), vrátane interiérov, rekonštrukcií pamiatkových objektov (návrh rekonštrukcie Žemberovského domu v Banskej Štiavnici na Trojičom námestí) atď. Od roku 1993 pracuje vo svojom súkromnom architektonickom a projektovom ateliéri. Toto obdobie charakterizujú práce na projektoch obnovy Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, obnova a rekonštrukcia Grassalkovichovho paláca v Bratislave na stále sídlo prezidenta republiky ako aj riadenie projektov obnovy barokovej záhrady pri prezidentskom paláci (1999). Doteraz architekt Marcinka realizoval okolo 60 budov a interiérov, zúčstnil sa viac ako 20 architektonických, urbanistických alebo kombinovaných súťaží, na ktorých získal viacero popredných ocenení. Marián Marcinka sa popri architektonickej tvorbe venoval aj publikačej čnnosti. Okrem desiatok čánkov v odborných čsopisoch je spoluautorom knižnej publikácie Nové smery vo výstavbe škôl (v spoluautorstve s S. Karfíkovou a V. Karfíkom; Bratislava 1963); ako autor hesiel z oblasti architektúry sa podieľal na tvorbe Slovníka súčsného slovenského výtvarného umenia (Bratislava 1967). Cena Emila Belluša bude Mariánovi Marcinkovi slávnostne odovzdaná 16. novembra 2005 o 17.00 h v Sieni Dušana Jurkovič, Panská 15, Bratislava.
